utorok, 11. novembra 2014

Festivalový denník - IFF Bratislava 2014

Deň tretí

Pondelok, 10.11.

     V tretí deň sa do môjho programu nenápadne vkradol štartujúci pracovný týždeň a s ním súvisiace povinnosti, ktoré mi skresali časové možnosti. Videl som tri filmy, ktoré sa kvalitatívne snáď nemohli väčšmi líšiť. Prvý môžem už teraz prehlásiť za s najväčšou pravdepodobnosťou najhorší film celého festivalu (aj všetkých zvyšných festivalov, ktoré som doteraz navštívil), druhý za slušný priemer a tretí za doposiaľ bezkonkurenčne najlepší. Sú to Jozueho strom, Medzi dvomi svetmi a Hra o fazuľky.


Jozueho strom

     Debutový film pôvodom čínskeho režiséra žijúceho v Amerike Li Chenga je obostretý jednou  veľkou záhadou. Nie je totiž jasné, ako sa mu vôbec podarilo dostať na festival, a to do hlavnej súťažnej sekcie. Ale poporiadku. Film sa odohráva v roku 2008, kedy v USA započala hospodárska kríza, ktorá postupne zasiahla celý svet (a je verejným tajomstvom, že trvá dodnes). Hlavnou postavou je mladá matka dvoch detí Kate, ktorá sa následkom straty všetkých investovaných úspor, spôsobenej kolapsom burzy, rozvedie so svojim manželom a bleskovo sa približuje dnu. Rodina jej finančnú pomoc kvôli zlým vzťahov a rozvodu odoprie, a banka ju tlačí k splácaniu hypotéky. Kate sa však nechce vzdať svojho "amerického sna" tak ľahko... Film, ktorý sa prezentuje "pohľadom zvonku dovnútra" očami "skvelého pozorovateľa americkej spoločnosti a kultúry" Li Chenga, ktorý žije v USA od roku 1999, bolestivo zlyháva v každej mysliteľnej stránke. Už v úvodných minútach ma nepríjemne prekvapil zarážajúco amatérskym spracovaním - ako keby sa partia ochotníkov rozhodla v rámci voľnočasových aktivít zobrať svoju digitálnu kameru, určenú na videá z dovolenky a viedla improvizované dialógy na susedskej záhrade. Nič nenasvedčuje tomu, že by to bolo inak. Li Chengove "pozoruhodné pozorovacie schopnosti" sa na filme akosi neprejavujú - postavy, ktoré hrajú, alebo skôr nedôstojne prehrávajú prkenní amatéri, sú až surreálne plochými neživotnými bábkami s pozoruhodne nízkym IQ, ktoré nefungujú ani ako jednorozmerné parodické postavičky (pokiaľ by sme prijali názor, že je to zámerom autora), pojedajúce hamburgeri, sledujúce v telke baseball alebo klebetiace na záhrade. Scenár im predpisuje repliky, ktoré nedosahujú ani úrovne ikonického wrighteovského ochotníckeho divadla z Jednotky príliš rýchleho nasadenia. Strih film neposúva po stránke deja ani formy, vlastne je tu absolútne zbytočný, keďže hlavnú časť prvej tretiny tvorí jediný záhradný dialóg, no predsa sa dočkáme prestrihu zhruba každé dve sekundy. Vývoj príbehu je podľa všetkých predpokladov absurdný a úplne mimo štandardných hodnotiacich kritérií, postráda akúkoľvek logiku a miesto vyvolania depresívnych pocitov z ťažkého osudu rozvedenej matky je buďto nechcene zábavný, alebo nudný (to väčšinou). Korunu filmu nasadzuje hudba Joela Diamonda, ktorá je jednak začlenená do filmu tak, že dôsledne zhadzuje (neexistujúcu) atmosféru, no zároveň oplýva nefalšovaným nevkusom a ťahá uši. Zvukové efekty a hlasy hercov sú na tom obdobne. Myslím, že prirovnanie k tvorbe absolútnej legendy amatérskej filmovej scény a nositeľa odkazu Eda Wooda Jr., ako Tommy Wiseau nesporne dokazuje v každom ďalšom klenote, či už ho  produkuje, režíruje, píše scenár, hrá, alebo prípadne všetko naraz je na mieste viac než kedykoľvek predtým. Vlastne si dovolím tvrdiť, že v Li Chengovi našiel nesmierne silnú konkurenciu, ktorá mu začína dýchať na krk. Wiseau by sa mal poponáhĺať s novým filmom, inak mu ujde vlak.

Hodnotenie: ???


Medzi dvoma svetmi

     Druhý celovečerný film nemeckej režisérky Feo Aladag si kladie za cieľ realistické vykreslenie operácií Bundeswehr v Afganistane. Neprekvapí teda, že jeho ústrednou postavou je kapitán nemeckých jednotiek, ktorých úlohou je pomôcť afganským jednotkám v boji proti Talibanu. Film bol tento rok uvedený na festivale Berlinale, kde zabojoval o Zlatého medveďa, ale práve boj, ktorý zobrazuje vyvolal ostrý boj značnej skupiny divákov s jeho politickým zafarbením. Oprávnenosť osočovania s problematickej politickej interpretácie snímky je však veľmi otázna a negatívne hlasy prikladám skôr jedincom, ktorí sú ešte stále hlboko poznačení národnou stigmou a akákoľvek narážka na násilie je pre nich poburujúca (je známe, že si na osočovaní z obhajovania násilia, krutosti či antisemitizmu založil živnosť nejeden tamojší publicista). Skutočnosť je takmer presným opakom. Feo Aladag (pôvodom Nemka, cudzokrajné priezvisko získala manželstvom s Turkom) totiž rovnomerne rozdeľuje dej medzi obe strany barikády a druhou hlavnou postavou jej filmu je mladý  Tarik, ktorý je najatý ako tlmočník pre jednotku kapitána Jespera. Obe postavy sú pritom rovnako silnými a cieľavedomými charaktermi, ktorých motivácie, činy a morálny kódex vzbudzujú v publiku sympatie bez toho, aby sme boli nútení prikloniť sa len k jednému z nich. Film jemne vyniká nad ostatnou príbuznou produkciou práve v zdôraznení dôležitosti  role tlmočníka, na ktorom často závisia životy cudzích vojakov. Momenty, v ktorých sú Jesperovi muži nútení vyčkávať a rátať dlhé minúty, keď sa Tarik opozdí, vystihujú podstatu významu ich vzťahu. To je ďalšia vec, ktorú film zvláda veľmi dobre. Vzťahy medzi postavami, hierarchia patriarchálnej afganskej spoločnosti, obyčaje, prijímanie cudzincov a podmienky kolaborácie sú vysoko realistické a rozhodne nadpriemerné. Nezaostáva ani vizuálna stránka - keďže sa film ako jeden z mála nenatáčal v náhradných lokáciách, ale v prostredí skutočného Afganistanu pod štyriadvadsať hodinovou ochranou armády, oplýva vysokou autenticitou a v pokojnejších chvíľach, kedy vojaci len kráčajú po ceste alebo pozorujú okolie pripomenie skutočné vojnové dokumenty z týchto oblastí. Roztrasená kamera dnes už tak typická pre akčné filmy je maximálne zužitkovaná a elipsovitý záver spolu s prácou s násilím mimo záber je výborný. Ďalším kladom je predstaviteľ hlavnej role, ktorý pripomína Russella Crowea za mladých čias. Čo filmu bohužiaľ uberá na pôsobivosti, je takmer absolútna predvídateľnosť scenáristických postupov v každej scéne a každom kroku - dokonca je možné na sekundu presne odhadnúť chvíľu, keď začne hrať hudba, aj konkrétny druh zvolený pre ladenie záberu. To je veľká škoda, pretože inak kvalitný film tým prichádza o možné ozvláštnenie a približuje sa skôr priemeru. Vo finále teda vlastne dostanete presne to, čo čakáte - štandardnú, dobre natočenú a zahranú lekciu z vojny v Afganistane, ktorá však ničím neprekvapí a neohromí. 

Hodnotenie: 65%


Boj o fazuľky

     S doposiaľ najradikálnejším konceptom prišla alžírska režisérka Narimane Mari vo svojom  debutovom "dokumente" Boj o fazuľky. Je veľmi sugestívnou spoločenskou alegóriou, v ktorej skupina detí v roliach revolucionárov kradmo postupuje uličkami Alžíru, okupovaného francúzskymi kolonizačnými vojskami. Podmanivo sa hrá s prelínaním surrealistických, snových, poetických, symbolických a "surových" scén za zvukov experimentálnej elektronickej hudby a jej film viac než čokoľvek iné pripomína naratívne chaotické "hmýrenie". Zvláštny príbeh, ktorý netradičným spôsobom uchopuje stigmu národa, spomienky na kolonizátorov a krvavé boje za slobodu, sleduje pomyselný útok vyhladovaných domorodcov, ktorým sa pod rúškou noci podarí zajať francúzskeho vojaka. Ako celok snímka vyniká vo všetkých ohľadoch a v každom zábere hypnoticky vťahuje diváka do deja prostredníctvom uhrančivých kompozícií, pestrých kostýmov a rekvizít, množstvom symbolov a odkazov na miestny folklór, ale najmä špecifickou estetikou. Spojenie hudby, obrazu, práce so synchrónnym a postsynchrónnym zvukom, kamerou simulujúcou na moment jedného z revolucionárov (čím sa divák ocitá priamo uprostred diania), masiek a dynamického strihu vytvára pokojné momenty na hladine mora i elektrizujúci výstup detí po schodoch pri hradbách. Absencia akéhokoľvek rozlíšenia dokumentárnych a fikčných častí pripomenie "dramatizovaný dokument" bratov Taviani Cézar musí zomrieť a svojou experimentálnou formou filmy nezaraditeľných solitérov umeleckého filmu či tvorcov videoartu, avšak ako kompletné a samostatné dielo, ktoré je spojením všetkých týchto prvkov je výsostne unikátne a bezkonkurenčné. Otvorene priznávam, že ma film Narimane Mari ochromil, a po projekcii som sa z neho ešte dlho spamätával. Boj o fazuľky má zatiaľ najbližšie k tomu, aby som ho vyhlásil za najlepší film, ale na to je ešte priskoro. Ďalšie diela tejto pozoruhodnej umelkyne s citom pre výtvarnosť a extatickú rytmiku budem netrpezlivo vyčkávať.

Hodnotenie: 100%

Žiadne komentáre: