štvrtok 13. novembra 2014

Festivalový denník - IFF Bratislava 2014

Deň piaty

Streda, 12.10.

     Prvá polovica festivalu sa úspešne skončila, druhá práve začala. Na mojom programe sa tentoraz objavili opäť "iba" tri filmy s kolísavou kvalitou, ktoré však mali v rukáve zopár es, vďaka čomu prilákali moju pozornosť. Boli to Melbourne, V teréne a Pátranie.

Melbourne

     Celovečerný debut iránskeho režiséra Nima Javidi je pokusom o zobrazenie, alebo lepšie príkladovú štúdiu odvrátenej stránky ľudskej povahy. Mladý manželský pár Amir a Sara sa práve pripravujú na odchod, pretože nasledujúce tri roky strávia štúdiom v austrálskom Melbourne. Počas jedného dňa musia vyriešiť a pripraviť množstvo vecí, aby sa mohli vydať na cestu. Do ich plánov však nečakane zasiahne tragická udalosť, s ktorou sa budú musieť vysporiadať - malé dieťa, ktoré im jeho rodičia na chvíľu nechala na stráženie, v spánku zomrie. Roztáča sa sled udalostí a lží, ktorý odhalí temnú stránku každého z nás. Úspech vynikajúcej drámy a sondy do modernej iránskej spoločnosti Rozchod Nadera a Simin podnietil vznik radu ďalších filmov, zaoberajúcich sa nepredvídateľným problémom (naberajúcim až kriminálne kontúry) na pozadí veľkého životného rozhodnutia. Javidiho snímka nie je výnimkou. V centre pozornosti je pár, ktorý prakticky neopúšťa dejisko v malom byte, ktorý sa, paradoxne, práve chystá opustiť. Zachováva jednotu miesta a času, pričom sa snaží o pozornú profiláciu hlavných postáv Amira (Peyman Moaadi, teda Nader z vyššie spomínanej snímky) a Sary (Negar Javaherian) prostredníctvom kritickej situácie, ktorá prepukne v okamihu, keď sa dozvedia, že je dieťa mŕtve. Panika vyvolá vlnu vzájomného obviňovania a zatajovania pred príchodzími, ktorí postupne navštevujú byt (správca domu, sťahovacia firma, Amirova matka...). Amir nedokáže povedať otcovi dieťaťa pravdu, ale pomaly sa začína zaplietať do vlastných lží a nedokáže nájsť cestu z bludného kruhu von. Film sám však tiež pôsobí dojmom, akoby nemal potuchy, ako z toho vykorčuľovať. Námet, akokoľvek môže pôsobiť zaujímavo, je len podkladom pre nekonečne zacyklený sled scén a stretnutí s ďalšími a ďalšími ľuďmi, ktorí ústrednému páru komplikujú situáciu. Na jednej strane emocionálne prejavy postáv pod tlakom vyúsťujú do priemernej melodrámy, na strane druhej sa z filmu veľmi rýchlo stane naťahovaná etuda, v ktorej sa len čaká na to, až scenár, čoraz silnejšie (nechcene) pripomínajúci čiernu komédiu, prestane z rukáva vyťahovať ďalšie a ďalšie postavy a šokujúce zvraty, ktoré otriasajú dôverou a charakterom páru. Myšlienka úteku pred vlastnou zodpovednosťou, ktorú veľmi tézovito nastolí záver, je primitívna a trvá príliš dlho, než sa k nej dej sériou otočiek o stoosemdesiat stupňov dostane. Zostáva len pachuť podpriemernej komornej inscenácie s plochými postavami, ktorá ťaží z úspechu iných (lepších) diel a sama nervózne prešľapuje na mieste. Pred absolútnym zatratením film trochu zachraňuje záverečná bez slov v taxíku smerom na letisko, kedy je len emóciami a mimikou v tichosti povedané viac, než za celý ostatok.

Hodnotenie: 40%


V teréne

     Prvý celovečerný film dvojice dokumentaristov Mikea Attie a Megan O'Hary ponúka netradičnú exkurziu medzi vojenských "nadšencov", ktorí sa veľmi špecifickým spôsobom vyrovnávajú s hrôzami vojny vo Vietname, a zároveň nastavujú paralely aktuálnejším ozbrojeným konfliktom ktorých sa USA zúčastnili, alebo stále zúčastňujú. Prostredníctvom reálnych záberov fingovaného boja proti Vietkongu v oregonských lesoch kombinovaných s archívnymi zábermi zo skutočných bojov, hrôzy a utrpenia vo Vietname, v zálive alebo na horúcich priestranstvách a údoliach Afganistanu režisérska dvojica približuje skutočné pocity veteránov i mladých ľudí, ktorých nasadenie ešte len čaká. Snímka už v úvode naznačuje jemným humorom okorenenú štylizáciu scén do podoby evokujúcej vojnové veľkofilmy hollywoodskych štandardov a pomyselne tak prostredníctvom pohľadu z očí bývalých vojakov stiera hranicu medzi dávnymi spomienkami a súčasnosťou, fikciou a realitou, ktorej sa snažia vernou simuláciou útoku v "džungli" priblížiť. "Akčné" scény striedajú rozhovory a spovede aktérov dokumentu (medzi ktorými je i bývalý príslušník juhovietnamskej armády, bojujúcej po boku Američanov), v ktorých sa navracajú k dávnej minulosti, rozprávajú o svojich pocitoch ale aj ťažkých témach, ako je návrat domov k rodine a deťom. Film veľmi neštandardne pristupuje k americkému patriotizmu poznačenému početnými stigmami, z ktorých sa muži musia jednoducho "vystrieľať", aby sa z návratu do reality a nočných môr, ktoré ich prenasledujú, nezbláznili. Zručná štylizácia snímky prenáša diváka priamo do "skutočnej" akcie a dáva zabudnúť na fakt, že v skutočnosti len pár mužov úsmevne pobehuje po lese a hrá sa na vojnu - tento dojem počas filmu nevyvstáva vďaka vyváženosti, pochmúrnosti a depresívnym výpovediam, ale najmä neprikrášleným záberom zo skutočných akcií a nasadení v nepriateľskom prostredí. Film tak vytvára pozoruhodné premostenie s realitou a vzbudzuje veľké sympatie k hlavným postavám, skutočným hrdinom, ktorí sú tu prezentovaní bez štipky pátosu či oslavných komentárov. V teréne je veľmi zaujímavým počinom, ktorý určite stojí za pozornosť a ak bude raz tá možnosť, istotne si ho rád pozriem znovu.

Hodnotenie: 80%


Pátranie

     Téme vojny sa venuje aj najnovší film držiteľa Oscara, režiséra Umelca Michela Hazanaviciusa. Odohráva sa Čečensku koncom 90. rokov a sleduje osudy dvoch hlavných postáv. Tou prvou je mladý chlapec Hadži, ktorého rodinu okrem sestry povraždia ruskí vojaci pred jeho očami, a on sa spolu s mladším bratom vydáva na útek, zatiaľ čo sa ho zúfalá sestra snaží nájsť. Zrkadlovo obrátenou je línia s ruským mladíkom, ktorý je zverbovaný do armády a stáva sa z neho krutý zabijak. Hazanavicius má, ako sa zdá, výnimočné dobrý čuch na formu, ale už nie tak na obsah, ako ostatne potvrdil už preceňovaný  Umelec. Najvýraznejšou zložkou Pátrania je tak práve rovnomerné rozdelenie príbehu predchnutého filmovou tragikou skutočných udalostí do dvoch línií, medzi ktorými neustále prepína. Samostatné línie však už nie sú tak rovnomerne usporiadané a vyvážené - zatiaľ čo popis cesty chlapca a titulného pátrania po ňom je divácky zaujímavým, no miestami až príliš patetickým a "klasickým", príbeh vojaka rozhodne nešetrí na surovosti a je ohňostrojom festivalovej exploatácie vulgárnosti a brutality, žiaľ značne samoúčelne využitej pre vytvorenie kontrastnosti medzi oboma pólmi. Zároveň však až pozoruhodne dobre udržuje tempo, dokáže nalákať na sledovanie a udržať si napriek bezmála dva a pol hodinovej stopáži (čo už je pre Hazanaviciusa pomerne neštandardná rozloha) diváka do záverečných titulkov, bez jediného zaváhania. Zaujme aj v jednotlivostiach, medzi ktoré sa radí úvodná scéna, ktorá by sa dala nazvať "Vitajte v Čečensku", zaznamenaná na videokameru neznámeho vojaka, ktorý sa príde pozrieť na popravu údajných "teroristov". Film je taktiež stále aktuálnym apelom na svet a ignoranciu vysokých činiteľov medzinárodných organizácií voči krutej realite a krvavej histórii balkánskeho poloostrova - ďalší rozmer filmu pridáva aj aktuálny konflikt a prítomnosť ruských vojsk na území. I keď sa dá filmu vyčítať polopatistické podanie a plochosť charakterov, jeho výpoveď je čiastočne aj vďaka tomu univerzálne zrozumiteľná a bežným divákom pohne. Je to jeden z tých filmov, ktoré sa snažia komunikovať a dohnať nás k činom. A čerešnička v podobe Bérénice Bejo v roli bojovníčky za ochranu ľudských práv Carole tiež poteší.

Hodnotenie: 70%

Žiadne komentáre: