štvrtok, 12. februára 2015

Peter Greenaway - Rembrandtova Nočná hliadka
Britský výtvarník a režisér Peter Greenaway (nar. 5.4. 1942) je známou osobnosťou filmovej scény. Jeho filmy vynikajú predovšetkým neodmysliteľným prepojením so svetom výtvarného umenia, z ktorého vytrvale čerpajú. Miesi sa tak v nich rovina príbehová (zväčša zobrazujúca dekadentnú vyššiu spoločnosť plnú krvavých spiknutí, lásky, nenávisti a všetkých smrteľných hriechov) s výtvarnou. Greenawayove "filmové divadlo" sa obvykle skutočne odohráva v takmer divadelných kulisách, nech už je to Dieťa z Maconu (1992), kde je celý príbeh "predohrávaný" publiku - šľachte, alebo jeho najslávnejší film Kuchár, zlodej, jeho žena a jej milenec (1989), ktorý sa odohráva behom niekoľkých dní v priestoroch luxusnej reštaurácie.
Veľkou témou jeho filmov býva často otázka toho, ako umenie ovplyvňuje život. V jeho filmoch sa jej dostalo množstva variácií - v Bruchu architekta (1987), ktoré vo väčších scénach evokuje obrazy talianskych majstrov, napríklad Kleopatrinu hostinu od Giovanniho Battistu Tiepola, prechádza v posadnutosť hlavnej postavy architektúrou. Podobne ako mnohé iné, i tento jeho film je obzvlášť rafinovaný. Filmom, ktorý som si vybral pre ukážku jeho práce je však Rembrandtova Nočná hliadka (2007), ktorá ešte omnoho zreteľnejšie a zaujímavejšie pracuje s kompozíciou, intertextualitou a aktívnym zapájaním vnímavého diváka.
Ako naznačuje už názov, film sa točí okolo Rembrandtovho známeho obrazu mestských stráží, ktoré majú nočnú službu. Je vlastne detektívkou, ktorá rozplieta okolnosti jeho vzniku a odhaľuje konšpiráciu, na ktorú ním údajne slávny maliar cez drobné detaily poukazuje. Ide o priznanú mystifikáciu, ktorá sa pohráva s pravdou a lžou, teda buduje vlastnú teóriu o schopnosti maliara vložiť do jeho diela významy, a interpretuje ich.
Množstvo záberov z filmu je priamym oživením Rembrandtových obrazov, ako to ukazujú priložené obrázky. Tu sa prejavuje aktívne zapájanie vzdelaného diváka, ktorý sa tak snaží dešifrovať významy jednotlivých scén vo vzťahu k výtvarnému umeniu. Obrázok č.1. predstavuje onú "nočnú hliadku", ako pózuje Rembrandtovi, obrázok č.2. je pôvodným obrazom. Môžeme si všimnúť, že Greenaway dodržiava množstvo jeho zásad - používaním obdobného rámovania, farebných filtrov a ďalšieho dosahuje dojmu ozajstného maliarskeho plátna, ktoré ožíva. Obrázky č.3. a č.4. (Martin Freeman ako Rembrandt vo svojom ateliéri a obraz "Maliar vo svojom ateliéri") zasa najlepšie dokladajú podobnosť práce so svetlom, respektíve nasvietením scény, jeho "tvrdosťou", polohou vrhaných tieňov atď. Odkrytie týchto nenásilne a záludne zakomponovaných detailov však vyžaduje pozornú percepciu a znalosti z oblasti výtvarného umenia.
 Možno teda skonštatovať, že Greenawayova práca spočíva v obracaní intelektuálneho diváka späť ku klasickému umeleckému formátu - obrazu, pričom však tiež zdôrazňuje, v čom všetkom ho film prekonáva - ale aj ako môže byť klamlivý. Pre súčasného diváka sú to cenné výpovede, keďže sa dotýkajú nielen umeleckých a estetických teórií, ale aj samotného života vo svete obklopenom umením. Preto vždy, keď na námestí v meste uvidím sochu napoleonského vojaka, ktorý sa opiera na lavičku a potmehúdsky usmieva na okoloidúcich, vždy si spomeniem na tohto svojrázneho umelca. I on totiž umiestňuje svoje filmy, ktoré často rozprávajú o minulosti a odkazujú pritom na významné diela či umelcov, ktorí za nimi stoja (keď si pomyslíme, kto tú bratislavskú sochu vytvoril) medzi súčasných ľudí ako významné pojítko a pripomienku toho, že tu dávne umenie stále je a nesmieme naň zabúdať.

Žiadne komentáre: