pondelok, 30. marca 2015

Problém mimesis a pravdy vo filme Andreja Tarkovského Solaris (školská práca)

Túto tému som si zvolil, pretože mimetický princíp, teda napodobňovanie skutočnosti (s ktorým úzko súvisí otázka pravdy a ilúzie), pokladám za jednu z najzásadnejších otázok umenia vôbec. Na príklade filmu, ktorý je jedným y najmladších umení, chcem poukázať na jej aktuálnosť. Za príklad mi bude stáť adaptácia sovietskeho sci-fi románu Solaris, pri ktorom by som rád objasnil, prečo pokladám jeho sfilmovanie za veľmi dôležité. Najprv však pár slov na úvod.
Už antickí myslitelia pojali podstatu umenia ako napodobňovanie vzorov v prírode. Umelec tu tvoril čosi vyššie, absolútne a dokonalé. Mimetický princíp však nebol chápaný a aplikovaný len v umení, no i v ľudskom živote. Túto myšlienku v predsokratovskom období formuloval Demokritos slovami: "V najdôležitejších veciach sme žiakmi živočíchov tým, že sme ich napodobnili: od pavúka sme sa naučili tkať a plátať, od lastovičky stavať domy a od spevavých vtákov, labute a slávika, spievať."[1]
O mimesis sa vo svojich dielach zmieňovali aj Platón a Aristoteles. Kým Platón tvrdil, že umenie stojí v druhej a básnictvo dokonca až v tretej rade za pravdou, podľa Aristotela sú ľudské bytosti mimetické a preto sa vo svojich dielach snažia o odraz reality, ktorú vôkol seba vnímajú - umenie má teda kognitívny charakter.
V období renesancie Michelangelo Buonarroti tvrdil, že úlohou výtvarného umenia je napodobňovanie prírody a tí, čo si myslia opak sa mýlia. Krása sa rovná prírode, avšak všetko v prírode nie je rovnako krásne. Umelec si musí vybrať vzor z prírody vhodný napodobnenia a doplní ho svojou fantáziou. Preto sa podľa neho pravda v umení sa prísne nedrží mimetického princípu.
Film vznikol na konci 19. a jeho rozmach nastal začiatkom 20. storočia. V tomto čase už fotografia v zobrazovaní skutočnosti dávno predčila maliarstvo, v ktorom sa začali prejavovať abstraktnejšie hnutia. O príchode nového média Lotman píše, "že prechod od fotografie k pohyblivému filmu sa prijíma ako vnesenie plastickosti do obrazu. Zdalo sa, že presnosť reprodukcie života dosiahla svoje medze."[2] Lenže od chvíle, keď si uvedomili jeho naratívne možnosti, nezostávali filmári len pri dokumentárnosti a verizme, ale pozornosť začali obracať i k fikcii. Film si začal postupne skutočnosť podriaďovať a pretvárať ju pre svoje účely.
Vznikol tak zaujímavý paradox - film ako médium najvernejšie objektívnej realite dokázal rozprávať vymyslené príbehy a zároveň diváka vnútorne presviedčať o ich pravdivosti. Dokonca i skúsení diváci, vedomí si jeho nepravdivosti, podľahli iluzívnosti filmu. Ako píše Ivo Pondělíček, "umělecký film bez tendence k vytváření oné iluze reality vůbec neexistuje. Zmíněná iluze bude asi pro filmové vědomí provždy charakteristická. Je tak silná, že ji bereme jako skutečnost i v případě, že se ve filmovém díle zobrazují vnitřní procesy vědomí, delikátní problémy spojené s psychickým děním hrdinů, jako je tomu třeba ve filmech Resnaisových nebo ve snových sekvencích surrealistických filmařů a také Ingmara Bergmana."[3]
Túto divácku skúsenosť v mnohom pripomína príbeh filmu slávneho sovietskeho režiséra Andreja Tarkovského z roku 1972, Solaris. Bezmála trojhodinový opus, plný závažných filozofických otázok je adaptáciou rovnomenného románu uznávaného poľského spisovateľa science-fiction Stanisława Lema. V dielach tohto autora sú hrdinovia často konfrontovaní s nápodobou skutočnosti, čelia svojim vlastným dvojníkom či neobyčajne živým ilúziám. Vrstevnatý mnohovýznamový Solaris patrí k jeho vrcholným dielam. Jednou z hlavných tém je tu neschopnosť ľudstva porozumieť nielen niečomu tak obrovskému a komplexnému, ako je vesmír, ale i blízkemu a intímnemu, ako je ľudské srdce.
Hlavný hrdina, psychológ Kris Kelvin (Donatas Banionis), je vyslaný na kozmickú stanicu na obežnej dráhe planéty Solaris, aby zistil, čo sa stalo s jej posádkou. Po príchode okamžite zisťuje, že tu čosi nie je v poriadku. Zvyšní obyvatelia sa nachádzajú na pokraji šialenstva a dávajú mu podivné varovania. To, čo ho čaká, si však nedokáže ani len predstaviť.
Planéta, svojim povrchom pripomínajúca oceán, predstavuje v tomto príbehu istú formu živého organického vedomia. Je schopná s ľuďmi komunikovať na úrovni, ktorá je pre nich nepochopiteľná, až desivá - dokáže zhmotniť myšlienky, predstavy, spomienky, sny i najhoršie nočné mory. Kelvin sa zrazu opäť stretáva so svojou mŕtvou manželkou, ktorá akoby nikdy nebola zomrela. On vie, že to nemôže byť ona - ale predsa je tu, vidí ju a môže sa jej dotknúť. Túto skutočnosť nedokáže prijať, a tak sa jej sprvu snaží všemožne zbaviť, no ona sa neustále vracia. S každým návratom je vo svojom konaní a dokonca i cítení stále podobnejšia človeku a ešte väčšmi pripomína ženu, ktorú kedysi miloval. Napokon boj vzdáva a nedokáže naďalej vzdorovať myšlienke, že sa k nemu skutočne vrátila.
Mŕtva manželka Khari (Natalja Bondarčuk) predstavuje podľa mňa ideál filmovej postavy, utkanej z predstáv a snov. Vo vzťahu k nej Kelvin prežíva čosi veľmi podobné tomu, čo zažíva divák, ktorý naplno podľahol moci filmu. A táto paralela je o to intenzívnejšia, že ju vidia dokonca i ostatní členovia posádky, ktorí s ňou nemôžu tak ľahko nadviazať fyzický kontakt. Moc tejto zdieľanej ilúzie sa tak skutočne približuje zážitku zo spoločného sledovania filmu, respektíve návštevy kina, kam chodíme, aby sme sa mohli oddávať tejto hre na skutočnosť, ako nám ju sprostredkováva režisér.
Mimetický princíp figuruje vo všetkých filmoch Andreja Tarkovského i v ďalšej rovine, prítomnej tiež v Solaris. Je ňou je spiritualita. Viera v boha sa v jeho diele odráža mnohými spôsobmi, avšak tým najviditeľnejším je príroda. Tarkovského prístup sa nesie presne v duchu antických koncepcií umenia, na ktoré nadviazala renesancia a ktoré boli dosiahli úplnosti práve v tomto období. Vyberá si rastliny, stromy a živly, ktoré sa mu stávajú vzormi. Práve na nich stavia jemné duchovné prepojenie človeka s prírodou, z ktorej pochádza. V Solaris zohráva dôležitú rolu predovšetkým flóra a ešte väčšmi voda - oboje snímané spôsobom, pri ktorom vzniká dojem, že stačí natiahnuť ruku, aby sme sa ich mohli dotknúť.
Voda, ktorá je oddávna symbolom života, tvorí i Solaris. Planétu, ktorá dokáže vytvoriť ilúziu života tak silnú, že nás vie oklamať, a túto ilúziu stále zosilňovať. Je preto na mieste otázka, či je v závere Khari ešte stále prostou ilúziou, alebo sa stáva skutočným človekom. Možno totiž Solaris nedokáže len imitovať a napodobňovať, tak, ako to robí Andrej Tarkovskij, ale i tvoriť a svojim výtvorom vdýchnuť život.
Nespočetne ráz sa stáva, že divák po skončení filmu nedokáže uveriť tomu, že to, čo videl, bol len výmysel. V tom tkvie sila sugescie filmového obrazu a jeho manipulatívnosti. Z toho dôvodu sa domnievam, že je otázka mimesis a pravdy, ktorú v umení nahrádza stále aktuálnou a závažnou témou, ktorej je potrebné sa venovať i v súčasnosti.

Michal Baranovič




[1]  Svoboda, K.: Zlomky predsokratovských mysliteľov, Praha 1962
[2]  Lotman, J.M.: Semiotika filmu a problémy filmovej estetiky, Bratislava 2008
[3]  Pondělíček, I.: Film jako svět fantomů a mýtů, Praha 1964

Žiadne komentáre: