Túto
tému som si zvolil, pretože mimetický princíp, teda napodobňovanie skutočnosti
(s ktorým úzko súvisí otázka pravdy a ilúzie), pokladám za jednu z
najzásadnejších otázok umenia vôbec. Na príklade filmu, ktorý je jedným y
najmladších umení, chcem poukázať na jej aktuálnosť. Za príklad mi bude stáť
adaptácia sovietskeho sci-fi románu Solaris, pri ktorom by som rád objasnil,
prečo pokladám jeho sfilmovanie za veľmi dôležité. Najprv však pár slov na
úvod.
Už
antickí myslitelia pojali podstatu umenia ako napodobňovanie vzorov v prírode.
Umelec tu tvoril čosi vyššie, absolútne a dokonalé. Mimetický princíp však
nebol chápaný a aplikovaný len v umení, no i v ľudskom živote. Túto myšlienku v
predsokratovskom období formuloval Demokritos slovami: "V najdôležitejších veciach sme žiakmi
živočíchov tým, že sme ich napodobnili: od pavúka sme sa naučili tkať
a plátať, od lastovičky stavať domy a od spevavých vtákov, labute
a slávika, spievať."[1]
O
mimesis sa vo svojich dielach zmieňovali aj Platón a Aristoteles. Kým Platón
tvrdil, že umenie stojí v druhej a básnictvo dokonca až v tretej rade za
pravdou, podľa Aristotela sú ľudské bytosti mimetické a preto sa vo svojich
dielach snažia o odraz reality, ktorú vôkol seba vnímajú - umenie má teda
kognitívny charakter.
V
období renesancie Michelangelo Buonarroti tvrdil, že úlohou výtvarného umenia
je napodobňovanie prírody a tí, čo si myslia opak sa mýlia. Krása sa rovná
prírode, avšak všetko v prírode nie je rovnako krásne. Umelec si musí vybrať
vzor z prírody vhodný napodobnenia a doplní ho svojou fantáziou. Preto sa podľa
neho pravda v umení sa prísne nedrží mimetického princípu.
Film
vznikol na konci 19. a jeho rozmach nastal začiatkom 20. storočia. V tomto čase
už fotografia v zobrazovaní skutočnosti dávno predčila maliarstvo, v ktorom sa
začali prejavovať abstraktnejšie hnutia. O príchode nového média Lotman píše,
"že prechod od fotografie k
pohyblivému filmu sa prijíma ako vnesenie plastickosti do obrazu. Zdalo sa, že
presnosť reprodukcie života dosiahla svoje medze."[2] Lenže od chvíle, keď si
uvedomili jeho naratívne možnosti, nezostávali filmári len pri dokumentárnosti
a verizme, ale pozornosť začali obracať i k fikcii. Film si začal postupne skutočnosť
podriaďovať a pretvárať ju pre svoje účely.
Vznikol
tak zaujímavý paradox - film ako médium najvernejšie objektívnej realite
dokázal rozprávať vymyslené príbehy a zároveň diváka vnútorne presviedčať o ich
pravdivosti. Dokonca i skúsení diváci, vedomí si jeho nepravdivosti, podľahli
iluzívnosti filmu. Ako píše Ivo Pondělíček, "umělecký film bez tendence k vytváření oné
iluze reality vůbec neexistuje. Zmíněná iluze bude asi pro filmové vědomí
provždy charakteristická. Je tak silná, že ji bereme jako skutečnost i v
případě, že se ve filmovém díle zobrazují vnitřní procesy vědomí, delikátní
problémy spojené s psychickým děním hrdinů, jako je tomu třeba ve filmech
Resnaisových nebo ve snových sekvencích surrealistických filmařů a také Ingmara
Bergmana."[3]
Túto
divácku skúsenosť v mnohom pripomína príbeh filmu slávneho sovietskeho režiséra
Andreja Tarkovského z roku 1972, Solaris. Bezmála trojhodinový opus, plný
závažných filozofických otázok je adaptáciou rovnomenného románu uznávaného
poľského spisovateľa science-fiction Stanisława Lema. V dielach tohto autora sú
hrdinovia často konfrontovaní s nápodobou skutočnosti, čelia svojim vlastným
dvojníkom či neobyčajne živým ilúziám. Vrstevnatý mnohovýznamový Solaris patrí
k jeho vrcholným dielam. Jednou z hlavných tém je tu neschopnosť ľudstva
porozumieť nielen niečomu tak obrovskému a komplexnému, ako je vesmír, ale i
blízkemu a intímnemu, ako je ľudské srdce.
Hlavný
hrdina, psychológ Kris Kelvin (Donatas Banionis), je vyslaný na kozmickú
stanicu na obežnej dráhe planéty Solaris, aby zistil, čo sa stalo s jej
posádkou. Po príchode okamžite zisťuje, že tu čosi nie je v poriadku. Zvyšní
obyvatelia sa nachádzajú na pokraji šialenstva a dávajú mu podivné varovania.
To, čo ho čaká, si však nedokáže ani len predstaviť.
Planéta,
svojim povrchom pripomínajúca oceán, predstavuje v tomto príbehu istú formu
živého organického vedomia. Je schopná s ľuďmi komunikovať na úrovni, ktorá je
pre nich nepochopiteľná, až desivá - dokáže zhmotniť myšlienky, predstavy,
spomienky, sny i najhoršie nočné mory. Kelvin sa zrazu opäť stretáva so svojou
mŕtvou manželkou, ktorá akoby nikdy nebola zomrela. On vie, že to nemôže byť
ona - ale predsa je tu, vidí ju a môže sa jej dotknúť. Túto skutočnosť nedokáže
prijať, a tak sa jej sprvu snaží všemožne zbaviť, no ona sa neustále vracia. S
každým návratom je vo svojom konaní a dokonca i cítení stále podobnejšia
človeku a ešte väčšmi pripomína ženu, ktorú kedysi miloval. Napokon boj vzdáva
a nedokáže naďalej vzdorovať myšlienke, že sa k nemu skutočne vrátila.
Mŕtva
manželka Khari (Natalja Bondarčuk) predstavuje podľa mňa ideál filmovej
postavy, utkanej z predstáv a snov. Vo vzťahu k nej Kelvin prežíva čosi veľmi
podobné tomu, čo zažíva divák, ktorý naplno podľahol moci filmu. A táto
paralela je o to intenzívnejšia, že ju vidia dokonca i ostatní členovia
posádky, ktorí s ňou nemôžu tak ľahko nadviazať fyzický kontakt. Moc tejto
zdieľanej ilúzie sa tak skutočne približuje zážitku zo spoločného sledovania
filmu, respektíve návštevy kina, kam chodíme, aby sme sa mohli oddávať tejto
hre na skutočnosť, ako nám ju sprostredkováva režisér.
Mimetický
princíp figuruje vo všetkých filmoch Andreja Tarkovského i v ďalšej rovine,
prítomnej tiež v Solaris. Je ňou je spiritualita. Viera v boha sa v jeho diele
odráža mnohými spôsobmi, avšak tým najviditeľnejším je príroda. Tarkovského
prístup sa nesie presne v duchu antických koncepcií umenia, na ktoré nadviazala
renesancia a ktoré boli dosiahli úplnosti práve v tomto období. Vyberá si rastliny,
stromy a živly, ktoré sa mu stávajú vzormi. Práve na nich stavia jemné duchovné
prepojenie človeka s prírodou, z ktorej pochádza. V Solaris zohráva dôležitú
rolu predovšetkým flóra a ešte väčšmi voda - oboje snímané spôsobom, pri ktorom
vzniká dojem, že stačí natiahnuť ruku, aby sme sa ich mohli dotknúť.
Voda,
ktorá je oddávna symbolom života, tvorí i Solaris. Planétu, ktorá dokáže
vytvoriť ilúziu života tak silnú, že nás vie oklamať, a túto ilúziu stále
zosilňovať. Je preto na mieste otázka, či je v závere Khari ešte stále prostou
ilúziou, alebo sa stáva skutočným človekom. Možno totiž Solaris nedokáže len
imitovať a napodobňovať, tak, ako to robí Andrej Tarkovskij, ale i tvoriť a
svojim výtvorom vdýchnuť život.
Nespočetne
ráz sa stáva, že divák po skončení filmu nedokáže uveriť tomu, že to, čo videl,
bol len výmysel. V tom tkvie sila sugescie filmového obrazu a jeho
manipulatívnosti. Z toho dôvodu sa domnievam, že je otázka mimesis a pravdy,
ktorú v umení nahrádza stále aktuálnou a závažnou témou, ktorej je potrebné sa
venovať i v súčasnosti.
Michal
Baranovič
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára