sobota, 30. mája 2015

Sladký život (La Dolce Vita)

Produkcia: Taliansko/Francúzsko, 1960
Réžia: Federico Fellini
Kamera: Otello Martelli
Scenár: Federico Fellini, Ennio Flaiano, Tullio Pinelli, Brunello Rondi
Hudba: Nino Rota
Hrajú: Marcello Mastroianni, Anita Ekberg, Anouk Aimée, Lex Baxter, Nadia Gray, Yvonne Furneaux, Ida Galli, Riccardo Garrone, Alain Cuny, Magali Noël, Annibale Ninchi, Jacques Sernas, Adriano Celentano, Alfredo Rizzo, Italo Zingarelli...
Dĺžka: 167 minút
Prístupnosť: od 15 rokov
 
               
Príbeh mladého  novinára Marcella (majstrovsky stvárnený Marcellom Mastroiannim), ktorého rozjímavosťou pre plytké účely a náplňou života sú tak prostými šľachteniami  intelektu ničoty a uzavretia sa do sladkého sveta, až z toho postupom času mrazí po chrbte. V najproduktívnejšom veku šliapať takýmto spôsobom na vrchol extázy, to berie dych. Lenže každý si pod tým predstavuje niečo úplne iné. Tak ako v prípade Marcella, je to zrejme niečo na spôsob lapania sa za internacionálnou blonďavou kráskou spoločenskej smotánky v slávnej Fontáne Di Trevi...

 Chvíľky tak príjemné, vzrušujúce, uvádzané na miestach s výsostným značením centra diania všetkého podstatného a vlastne absolútne nepodstatného sú akousi zrkadlovou ilúziou toho pozlátka, ktorý život alá dolce vita ponúka. Pokiaľ si to teda nejako viete vo vlastnom živote zariadiť, určiť dáke zmysluplné priority a regulovať onú potenciálnu biedu duševného utláčania, ktorú vám v ešte rozoznania hodnom čase našepká, že je zle – ostávate sám sebou. Keď nenašepká, tak máte smolu. Je to ako s alkoholom. Po prekročení určitých dávok a nerozoznaniu onej zdravej miery, padáte  tŕnistou cestou morálnej trosky a striasť to zo seba je desaťkrát ťažšie, ako do toho vstúpiť. Dolce vita Federica Felliniho patrí v mnohých oblastiach umeleckého, kultúrneho a spoločenského života k skutočným existenciálnym skvostom a najhodnotnejším autorským počinom dejinách kinematografie. Nezmazateľne a po dlhé desaťročia.

Čo sa týka obsahovej syntézy, je členitá viacerými zmenami prostredia talianskeho veľkomesta, čím sme konfrontovaný s realistickou bezprostrednosťou nočných ulíc, kedy deti a starci spia, rodiny oddychujú a intelektuáli pracujú. Naproti Fellinimu vari najduchaplnejšie prázdnemu  8 ½, Dolce vita (po slovensky Sladký život) je dĺžkovo ešte ťaživejší, možno menej uzavretý a predstavivosť hlavnej postavy je do bodky utesnená. Ako prach pod pieskom.  Pojednáva svetom paparazzi, čím sa aj tento moderný pojem dostal do bežnej komunikačnej reči. A práve onen spomínaný svet, hoci je z hľadiska životnej perspektívy vskutku hrozný, vytvára akýsi príťažlivý pocit lacného vzruchu. Treba podotknúť, že prevažnej väčšine divákov to takto surovo zakoktejlované v rozplývavo otrávenom pudingu, ako bol v Dolce vita odprezentovaný, miluje.
Obrovskou výhodou tohto diela sú všakovako nepredvídateľné trýznenia dejovej štruktúry, kedy skutočne nevieme, akou cestou nás vedie, ale vieme, že  je beznádejná. A hoci by sme radi Marcellovi pomohli (ako to dievčatko na pláži, alebo jeho známy, ktorý mu deduktívne a citlivo vsugeroval umenie ako vykúpenie sa cestou z utópie bulvárneho požierača), nejde to. Tie morálne korene sú tak nehybné, neoprášené, statické a pripečené, že hocijaké podprahové zábavky sa skrátka vždycky dopátrajú k jednoduchším odpovediam na to, čo ďalej. V tomto prípade je dobojované. Nepodarí sa to znovu tomu dievčatku s pohľadom anjela ani v závere, kedy je Mastroianniho postava konfrontovaná s dvoma svetmi, ale krok, ktorým by z toho jedného presedlal na ten druhý je sprevádzaný akýmsi bludiskom strachu, strachom zo skutočného rozpoznania samého seba. A to je predsa nepredstaviteľné...

10/10


Žiadne komentáre: