sobota, 16. mája 2015

Zemský raj to na pohľad - Na tenkej červenej línii filmového výrazu Terrenca Malicka

Tma. Temný dunivý organ sa rozlieha priestorom. Obraz sa postupne rozjasňuje. Ťažký krokodíl s tmavými šupinami elegantne zostupuje do vody. Chvíľu ešte kĺže po hladine, no vzápätí pod ňou pomaly mizne. Navôkol sa rozprestiera nedotknutá príroda, neprestupné stromoradie v útrobách džungle. Korunami presvitajú slnečné lúče. Hlas Edwarda P. Traina kladie otázku: „What's this war in the heart of nature? Why does nature vie with itself?


Prvé minúty veľkého lyrického protivojnového opusu Terrenca Malicka Tenká červená línia hovoria jasne - buď pristúpite na jeho pravidlá, alebo sa ocitnete pod paľbou na nepriateľskom území. Malick duchovne (a slovo duchovne nepoužívam len náhodou) nadväzuje na líniu, ktorú naznačil v debutovom Zapadákove a začal rozvíjať v nasledujúcich Nebeských dňoch. A tak, i keď v Tenkej červenej línii môžeme vidieť mnoho hviezdnych tvárí a svojou témou i rozpočtom sa zdá byť blockbusterom, ani na minútu nie je klasickým hollywoodskym trhákom.


Tenká červená línia nemá klasický príbeh. Je ako rieka, ktorá sa vinie a obtáča okolo osudov a tvárí ďalších a ďalších mužov uprostred nezmyselnej vojny. Voda je prítomná v prvom i poslednom zábere, rámcuje a pohlcuje všetko. Odnáša so sebou to dobré i to zlé. Spomienky, túžby, nádeje. Mŕtvoly, skazu, oheň. Tak, ako sa na oblohe strieda slnko s mesiacom, deň s nocou, odchádzajú a prichádzajú ďalší - nové tváre, dosiaľ nepošpinené krvou, ešte stále plné odvahy, odhodlania, emócií.


Vnútorné monológy a myšlienkové prehovory sa ponárajú hlboko dovnútra duší vojakov a vystavujú ich skryté pocity. Ako individuality sú v rozličných chvíľach ovládaní bázňou, strachom, zúrivosťou či šialenstvom, ale snažia sa myslieť a konať ako jediná bytosť. Každý krok vykonávajú s ohľadom na ostatných, len na jedinom z nich nič nezáleží. Ako hovorí seržant Edward Welsh: „What difference do you think you can make, one man in all this madness?“ A tak sa prizerajú tej hrôze, až pokým nestratia posledný kúsok citov. Desivo očarení vojnou a zmarom, ale i krásou a nevinnosťou, ktorá sa s prvými výstrelmi vytráca v opare hmly zostupujúcej z vrchov do údolia.


Širokouhlé objektívy sa snažia obsiahnuť čo najviac z nádhery okolitého sveta, ale podobne ako voiceovery a rozprávač predsa všetko doslovne a explicitne neodhaľujú. Divák spolu s hrdinami pozorne skúma terén, všíma si jemných detailov a pohľadom blúdi po oproti stojacich kopcoch, na ktorých môže striehnuť nepriateľ či dobre ukrytý bunker. Podobný, no ešte nebezpečnejší nepriateľ sa môže skrývať hlboko v neprístupných zákutiach myslí mužov v predných líniách. A najhoršie sa môže prejaviť vo chvíli, keď pred ich zrakmi začnú štekajúce guľomety trhať bratov v zbrani na kusy.


V centre Tenkej červenej línie v skutočnosti nestojí vojna. Terrence Malick využíva historický moment len ako možnosť spísať dôslednú obžalobu nezmyselnosti všetkých konfliktov v krvavých dejinách ľudskej civilizácie. V skutočnosti ale činí ešte viac - snaží sa vyhraniť voči ich interpretácii ako histórie vojen a bitiek. Priezračne čistou formou ide až na holú kosť a spytuje sa po príčinách všetkého zla v našom svete. Zla, ktoré proti sebe štve americkú a japonskú pechotu, núti ich zabíjať, berie a ničí. Je pravda, že vojny boli, sú a vždy budú? Je toto zlo dejinne podmienenou nutnosťou? Je bremenom, ktoré je ľudstvo povinné niesť?


Na začiatku sa Witt nachádza v raji, z ktorého je zakrátko vytrhnutý. Vojnová loď na obzore symbolizuje všetko nadchádzajúce utrpenie a násilie. Harmónia je definitívne narušená a Witt sa už nemôže vrátiť do pokojného sveta, ktorý bol len ilúziou. Jeho novou rodinou sa miesto domorodcov stáva armáda, miesto mieru ho objíma vojna a miesto jasného mesačného svetla mu bozk na dobrú noc dáva temnota. Keď sa napokon vráti medzi domorodcov, už ho medzi seba neprijmú. Voľbu, akokoľvek dobrovoľnú či nútenú, nemožno zvrátiť. V zúfalstve sa sám seba pýta: „How did we loose all the good that was given us? Let it slip away. Scattered careless.


Vpád človeka do prírody spôsobuje nenapraviteľné škody a jazvy, ktoré sa nezahoja. Aby kontrast prejavov „civilizácie“ a „divočiny“ s neokázalo prehodenými rolami ešte zvýraznil, prepája Malick protikladné obrazy. Na jednej strane stojí zrodenie, nevinnosť a láska, na druhej vraždenie, hriech a zánik. V údolí pod vrchom otriasajúcim sa pod explóziami a náletmi drobné novorodené vtáča po prvý raz otvára oči. Údiv zmiešaný so strachom, ohúrenie a absolútna nemohúcnosť s odovzdaním sa vlastnému osudu sa zračí i vo Wittovi, Starosovi, Fifeovi a ďalších. Údiv z masakru v japonskej osade, z všepožierajúcich plameňov, zo sledovania toho, ako je neskutočný svet pohltený tým skutočným, lebo právo jestvovať má len jeden.


Tenká červená línia - nie tak, ako neskoršie Malickove filmy, avšak už predsa citeľne a vymedzujúc sa voči bežným filmovým formám - do určitej miery ignoruje bežné chápanie času a priestoru, vytvára vlastné kontinuum a naratívne formy, a čiastočne maže hranice medzi filmárskymi prostriedkami. Dni a noci sa zlievajú do nekonečných labyrintických prechodov vysokou trávou a hustou džungľou s množstvom malých riek. Rozprávanie motivované prežívaním a spoluprežívaním nesúvisle prechádza od postavy k postave, z miesta na miesto. Občas sa vracia do spomienok zaplnených láskou k domovu a rodine, ktorú dočasne nahrádzajú členovia jednotky. Dôležité nie sú akčné sekvencie, ktoré sa stávajú len jedným z mnohých ohniviek reťaze života v tichomorskej oblasti prvej polovice 40. rokov 20. storočia. Zimmerova hudba, ktorá podmaľuje podmanivo (nie však opulentne a samoúčelne) komponované kontrastné výjavy, zvádza súboj so zvukom a dialógmi. Akoby sa i ona chcela vymaniť z trýznivej reality šuštiaceho lístia, zmútenej vody a výstrelov, pretínajúcich hlučnú samotu pozemského raja. Tohoto efektu však dosahuje len vtedy, ak môže rozprestrieť svoju silu a obopnúť ňou diváka v kine, kam aj právom patrí. A i z tohto aspektu pramení časté divácke nepochopenie, či až odmietnutie naladiť sa na vlnu Malickovho rozprávania a premýšľania.


Či vo filmoch Terrenca Malicka prebýva boh je otázka, ktorá môže mnohým prísť smiešna, iným jednoducho zbytočná a nezmyselná. Pritom však zásadne rozdeľuje jeho fanúšikov. Filmy Terrenca Malicka nie sú hlbokomyseľné symbolické šifry ani filozofické traktáty. Sú to jednoduché, kryštalické, zbytočne nekomplikované meditácie na samotných okrajoch hraníc zmyslového vnímania a ďaleko (čím ďalej viac) za hranicami rácia. Pokladá bazálne existenciálne otázky, od akých sa kedysi odrážal i Andrej Tarkovskij: kto sme. odkiaľ sme prišli a kam sa uberáme. Hrdinovia Tenkej červenej línie sa k bohu obracajú, odprosujú ho za svoje hriechy, vkladajú doň svoje nádeje a modlia sa za spásu. Chceli by raj, ktorý im bol vzatý, získať späť. Odpoveď však nenachádzajú tam hore, ale dolu na zemi. V pekle, ktoré si sami vytvorili a za ktoré nemôže prevziať zodpovednosť nik iný. Všetko pochádza z nich; len oni to môžu zmeniť. „You're death that captures all. You too are the source of all that's going to be born.


Venované pamiatke vojaka Witta, 
ktorého oči mi ukázali mnohé 
a ústa ma tým bolestivo previedli.

Žiadne komentáre: